História
Skalnatý hrebeň na východnom výbežku Súľovskej vrchoviny si v poslednej štvrtine 13. storočia za stavebnú parcelu vybral pravdepodobne niekto z rodu Balašovcov. Na najvyššej časti skaliska postavili štvorpodlažnú vežu štvorcového pôdorysu. Severovýchodne od veže sa tiahla hradba. Pôvodnú dispozíciu doplňoval menší palác. Začiatkom 14.stor. zabral hrad Matúš Čák, ale po jeho smrti roku 1321, obsadili hrad vojská kráľa Karola Róberta a hrad vrátili Balašovcom. Niekedy medzi rokmi 1321 – 1323 sa Lietava dostala do kráľovských rúk a stala kráľovským majetkom udeľovaným „pro honore“ krajinským sudcom, ako boli aj známi Bebekovci či Frank a Šimon zo Sečian.
V roku 1393 dal panovník hrad do zálohy a neskôr o rok do vlastníctva Deziderovi z Kaply. Žigmund Luxemburský uhorský kráľ za zatiaľ bližšie neznámych okolností Lietavu odobral Deziderovi a hrad sa opäť stal kráľovským majetkom. Panovník nespravoval hrad prostredníctvom svojich ľudí, ale opäť udelil Lietavu „pro honore“ kaliszskému vojvodovi Sandziwojovi zo Szubina, svokrovi Stibora st. zo Stiboríc. Pravdepodobne po smrti Sandziwoja prešla Lietava spolu s okolitými hradmi do rúk jeho vnuka Stibora ml. zo Stiboríc, ktorý ju prenechal ako sídlo Mikulášovi Szarlejskému, svojmu bratrancovi. Mikuláš Szarlejský sa ako jediný žijúci mužský príslušník rodu Stibor snažil získať celé dedičstvo po smrti Stibora ml. zo Stiboríc pre seba, avšak ho krivo obvinili z nevernosti voči kráľovi. S pomocou Donina zo Skrzyna, príbuzného Mikulášovej matky, a posledným správcom hradu Rajec pred jeho zánikom, si Mikuláš vojensky udržal aj hrad Lietavu. Mikuláš sa v roku 1437 stiahol do Poľského kráľovstva a hrad Lietava si vojenskou silou udržal Donin, ktorý sa stal kapitánom Lietavy a trvale tu sídlil. V tomto období sa pravdepodobne hrad rozširuje severovýchodným smerom.
Ďalším známym pánom Lietavy sa v roku 1474 stal Pavol Kiniži, ktorý rýchlo pristúpil k mohutnej prestavbe pevnosti. Juhozápadným smerom od hlavnej veže postavil palác zakončený stavbou veľkej obytnej veže. Na jej nároží sa zachoval Kinižiho erb. Nový vstup do hradu ústil do štvorhrannej prejazdnej veže, na severozápadnej strane napojenej do obvodovej hradby. Severné nádvorie bolo spevnené valcovou baštou. Tu sa hradba v pravom uhle zalomila na východ, kde bola ukončená veľkou štvorpodlažnou podkovovitou vežou.
V prvej polovici 16. storočia sa na Lietave usadil Mikuláš Kostka. Rozohnal kráľovské vojsko, ktoré mu malo hrad odobrať a neskôr nechal v mestečku Rajec palicovať kráľovského poverenca tak, že úbohý Ján Lukáči ranám podľahol. Kostka sa do dejín hradu vpísal taktiež stavebnou činnosťou. Vybudoval novú bránu prerazením severnej obvodovej hradby a postavil tiež veľký rondel na východnej strane hradu.
Ďalší pán František Thurzo (od roku 1558) dal hrad renesančne prestavať. Fragmenty tejto prestavby zdobia hrad dodnes, napríklad oblúkové atiky alebo zvyšky sgrafitovej výzdoby. Počas jeho vlastníctva bol na hrade vybudovaný posledný hradobný okruh. Otvárala ho nová vežová brána, ďalej sa tiahla hradba na sever. Pri valcovej veži vznikla ďalšia brána – nazývaná Orlová. Františkov syn, palatín Juraj Thurzo, pokračoval v zvelebovaní panstva, aj hradu ale po jeho smrti sa pozvoľna začína skaza hradu. Od polovice 18. storočia bol hrad opustený a za 250 rokov chátrania sa pamiatka dostala do havarijného technického stavu.
Každá zrúcanina je v rámci cestovného ruchu prínosom pre celý daný región, avšak bezpečnosť návštevníkov je v jej priestore len relatívna. Proces degradácie a rozpadu neustále na takomto druhu pamiatky prebieha. Je dôležité, aby takýto druh objektu nebol úplne vydaný napospas prírodným živlom bez ľudskej kontroly. Zrúcanina hradu na prvý pohľad vyzerá síce romanticky, no kedykoľvek bez upozornenia sa môže zrútiť časť jej poškodeného muriva. Lietavský hrad ako opustená stavba dominovala na rozľahlom kopci opustená až do 20.augusta 1999. V tom čase sa pár mladých ľudí rozhodlo založiť Združenie na záchranu Lietavského hradu. Vytýčili si hlavný cieľ - zachrániť zrúcaninu hradu pre budúce generácie. Na začiatku bol určený jasný cieľ, a to ten, že má byť zachovaná súčasná podoba hradu ako zrúcaniny s len čiastočnou citlivou obnovou. Princíp stavebných prác od prvého zásahu spočíva v postupnom odstraňovaní havarijného stavu pamiatky za neustáleho dozoru statika a metodika, ktorí so združením úzko spolupracujú s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline.
Úvodná etapa spustenia projektu záchrany však nebola jednoduchá. Diskusia sa viedla len na akademickej úrovni, pretože na začiatku bolo treba vyriešiť problémové majetkové pomery, pretože hrad Lietava právne neexistoval. Hrad nemal založený list vlastníctva a tým pádom nemala svojho pána, ktorý by sa mohol o ňu starať. Existoval len vlastník parcely pod hradom a to miestne Pozemkové spoločenstvo lesné Lietava, ktoré so združením 6. júna 2003 uzavreli nájomnú zmluvu na pozemok a tak sa mohli spustiť prvé menšie záchranné stabilizačné práce. Úspešným krokom na začiatku bolo nadviazanie cezhraničnej spolupráce pri vypracovaní základného projektu s Alešom Hoferkom - členom klubu Augusta Sedláčka, pobočky Zlín, ktorý pomohol úspešne naštartovať proces záchrany ako aj hlavne propagáciu pamiatky. Metóda plnenia postupných cieľov združenia bola založená v kombinácii práce odborníkov s realizovaním pamiatkarských medzinárodných Workshopov ( pracovných dielní ), ktoré efektívne pomohli zaučiť dobrovoľníkov, ktorí na Lietave už dnes pracujú a ďalej zaučujú nových nadšencov.
V roku 2007 po podaní projektu MK SR na rok 2008 vznikla však situácia, ktorá narušila vtedajší zabehnutý kolobeh práce na hrade. Projekty združenie podávalo cez miestne Pozemkové spoločenstvo v Lietave, ale to bolo zrazu administratívne vyradené na základe zmeny smernice Ministerstva kultúry SR zo zoznamu možných žiadateľov o dotáciu. Bolo nutné tento problém akútne vyriešiť a našťastie to bol záujem všetkých strán. Bolo nutné hrad geometricky zamerať a na základe geometrického plánu a pridelenia súpisného čísla bol založený list vlastníctva nehnuteľnosti na majiteľa pozemku. Združenie už v tom čase svojou činnosťou a výsledkami práce patrilo k ukážkovým a aktívnym organizáciám svojho druhu na Slovensku. Na základe dôvery vlastníka pozemku hradu a podpory zo strany odborníkov sa združenie stalo 21. októbra 2008 vlastníkom stavby hradu na základe darovacej zmluvy. Prípadný zánik združenia sa právne ošetril uzatvorením zmluvy o prevode, v ktorej sa uvádza, že v prípade zániku združenia bude stavba hradu bezplatne prevedená do vlastníctva obce Lietava, v ktorej katastri sa pamiatka nachádza.
Konzervácia a statické zabezpečenie tak veľkej ruiny akou je Lietava, nie je práca na jednu ani dve sezóny, a keďže sa združenie chce vyhnúť megalomanským projektom so stomiliónovými investíciami, musí každý rok získať potrebný základný finančný balík z viacerých zdrojov, aby sa práce na hrade nezastavili. Vzhľadom na rozsah hradu sa postupne spracúva potrebná prípravná dokumentácia - architektonický, statický a archeologický výskum. Hrad do dnešných dní je cca na 50% preskúmaný a existujú z tohto výskumu aj reálne návrhy obnovy na základe ktorých, je už dnes vypracovaná projektová dokumentáciu pre stavebné povolenie. Základný finančný balík, ktorý sa efektívne každoročne preinvestuje združenie získava z troch základných zdrojov : štátna správa, grantové spoločnosti a súkromní darcovia.
Dostavba Lietavy do podoby napríklad Oravy je z pamiatkového aj praktického hľadiska v podstate nereálna. Bohužiaľ, história nám nezachovala dostatok dokumentov, ktoré by nám osvetlili, ako hrad pred zánikom presne vyzeral. Preto logickým cieľom združenia je v podstate zachovať len terajšiu podobu hradu s postupným doplnením staticky narušených častí tak, aby pamiatka nestratila svoju historicky vypovedajúcu hodnotu. Združenie teda v súčasnosti presadzuje myšlienku v prvom rade chrániť a nechať vyniknúť to pôvodné, čo sa na hrade zachovalo a všetky prostriedky tak investovať do záchrany hlavne pôvodných múrov. To však neznamená, že Lietava ostane len otvorenou zrúcaninou bez akýchkoľvek priestorov pre expozíciu či turistov. V spolupráci s odborníkmi už sú vytypované zaklenuté priestory v hornom, strednom ako aj dolnom hrade, ktoré v budúcnosti sa plánujú odkryť, sprístupniť a využiť.
Za 16 rokov existencie združenie prišlo nato, ako človek dokáže toto umelecké dielo našich predkov chrániť a tým zachovať jeho vzácnu historickú hodnotu. Skúsenosti jasne hovoria to, že keď je málo financií, tak čas rozpadom predbieha konzerváciu. Veľa peňazí za krátky čas prináša problém s koordinovaním prác a hlavne s nájdením kvalifikovanej pracovnej sily, bez ktorej nie je možné o oprave hradu ani uvažovať. Ideálne je získať dlhodobejšie postupné financovanie, ktoré by zabezpečilo, aby sa práce na hrade nezastavili a robili sa v dostatočnej kvalite. Takto koncipovaná obnova hradu sa doposiaľ veľmi osvedčila. Postupne sa darí na hrad pritiahnuť a vychovať stabilných zručných remeselníkov. Treba si uvedomiť, že pamiatkový objekt neožíva na základe vysoko nákladovej rekonštrukcie, ale na základe toho že sa do pamiatkového objektu navracia život. Znamená to v praxi nasledovné: veľké stavebné firmy zbytočne projekt predražujú, pretože po väčšinou nemajú kvalitných remeselníkov, pretože tí, pokiaľ sú šikovní, pracujú sami na samostatnú živnosť. Taktiež sa vysoko nákladovými rekonštrukciami poväčšinou znehodnocuje takzvané genius loci (hodnotu vekov). Hrad sa aj v minulosti staval postupne a tak by sa mal aj opravovať. Kvantita nikdy nenahradí kvalitu, ktorá ako jediná chráni pôvodný originál. Len kvalitné podrobné výskumy vykonané v dostatočnom potrebnom čase prinášajú výstupy, z ktorých sa dokážu pripraviť pre pamiatku zmysluplné zásahy. Dnešné výsledky práce na hrade Lietava za účasti menších stavebných firiem, profesionálnych remeselníkov, vlastných zamestnancov a princíp Workshopov a následného ďalšieho zaškoľovania v rámci seminárov, lacno a elegantne zaistili to, že záchrana hradu Lietavy sa na Slovensku stala už jasnou praktickou ukážkou nových pracovných postupov, bez preinvestovania zbytočných závratných financií.
